Cesta dvoch polovičiek
Tábor v Bojniciach bol tvorený dvoma polovičkami z dvoch rôznych častí Slovenska. Jedna časť pochádzala z Púchova, druhá naopak z ďalekého juhu – zo Želoviec, čo je okres Veľký Krtíš. Cieľ cesty bol jasný. Chata, ktorá sa nachádza niekoľko sto metrov nad Bojnickým zámkom obklopená tmavými, ale krásnymi lesmi Strážovských vrchov.
Tábor sa, aspoň pre nás Púchovčanov, začal pred Cirkevnou základnou školou sv. Margity v Púchove. Príchod autobusu, nakladanie batožiny, prvé spoznávanie nových známych, ale aj rozprestretá vlajka tábora vejúca vo vetre. Toto všetko boli prvé obrazy, ktoré zachytávali naše zvedavé oči. Po príchode posledných „účastníkov zájazdu“ nasledovalo rýchle sčítanie a autobus nabral smer Bojnice. Cesta bola dosť nesmelá, pretože každý poznal len niekoho z tých tridsiatich dvoch detí. Preto sa čas v autobuse trávil klasicky – s empétrojkou na ušiach. Boli sme však aj dosť napätí a plný očakávania, akí budú naši „spolu táborovníci z južných zemí“.
Do Bojníc sme prišli ešte pred kamarátmi zo Želoviec. Vyložili sme veci a už nám neostávalo nič iné len čakať. Avšak nemuseli sme dlho. Po chvíli sa totiž vo dverách objavila vysmiata tvár pána farára Ľudovíta Gabriša nasledovaná dvadsiatimi nesmelými deťmi. Nachádzali sa medzi nimi deti každého veku. Od úplne malých krpcov až po pätnásť ročných tínedžerov. Nasledovalo rýchle zvítanie a klasické vety privítania, ktoré sa však za týždeň zmenili z cudzích a neznámych na úprimné a priateľské. Bariéry neznáma sa medzi nami začali závratne rýchlo rúcať.
Viva la radosť
Ako sa míňali dni jeden za druhým, odkrývalo sa nám stále viacej prekvapení. Plány ukryté v budúcnosti sa stávali realitou a realita schovaná za prítomnosťou sa naopak, stávala nádhernou spomienkou patriacej minulosti a ľudskému srdcu. S deťmi sme navštívili zoologickú záhradu, absolvovali sme celodenné kúpanie v Chalmovej alebo nebezpečný a dobrodružný zostup do uhoľných baní.
Program bol však nabitý aj na ubytovni. Súťaže, diskotéky, show talentov alebo hranie rôznych scénok viedlo detí ku kreativite, ktorá bola podstatou celého tábora. Takisto sa nezabúdalo ani na našu duchovnú stránku, o ktorú sa staral pán farár. Či už formou malých „súkromných“ omší na izbe alebo formou veľkých omší napr. aj na lúke vedľa chaty, čo bol pre mnohých z nás nezabudnuteľný zážitok.
Deti však mali stále veľa energie. Preto sa robili tzv. futbalové tréningy pre chlapcov a pre dievčatá bol vymyslený aerobik. Pri týchto aktivitách sa ukázali naplno pohybové zdatnosti všetkých detí. A hlavne v noci, keď sme sa aj my veľkí dostali do postelí ešte skôr, ako začalo svitať.
Nakoniec tábor vyvrcholil úžasným nočným pochodom. S nami, veľkým strašidlám, strašilo dokonca aj počasie, ktoré navodilo tú pravú hororovú atmosféru. Okrem tmavého lesa totiž celá obloha hrmela, osvetľovala jeho zákutia, a tak vytvárala ohromné mátožné tiene, pri ktorých fantázia malých pracovala na plné obrátky. Avšak môžeme „smelo“ povedať, že deti neboli jediné, čo sa báli. Aj my sme sa neraz strhli a nebolo nám všetko jedno. Hlavne vtedy, keď sa začala búrka.
Prísľuby
Ani sme sa však nenazdali a čas, ktorý sme strávili pri spoločných posedeniach, či už pri ohni vonku alebo na ubytovni s gitarami v rukách, bol preč a nastala chvíľa lúčenia. Veci boli zbalené a autobusy netrpezlivo čakali, aby nás odviezli domov. Lúčenie bolo ťažké. Pretože nechať odísť toľko ľudí z nášho novovytvoreného sveta preč, nie je nikdy ľahké. Mávali sme, ako najsilnejšie sme vedeli, aby Želovčania cítili, že budeme na nich myslieť a ostaneme s nimi. Avšak neodchádzali sme na prázdno. V hlavách krásne spomienky, v srdci bijúce živé srdcia všetkých z tábora a na perách prísľub, že to nebolo naposledy a že o rok sa uvidíme opäť. A čas plynie … Ak budeme trpezliví rok sa s rokom stretne, čo nevidieť. A s ním príde tábor, čo mení ľudí.